Z Paríža píše Marcel Merčiak: Bronzový Beňuš a skvelý Tury

Matej Beňuš sa po ôsmich rokoch vrátil na olympijské medailové stupne. V Riu de Janeiro siahal na zlato, v Tokiu zostal roztrpčený po šiestom mieste, teraz sa predral na bronzové miesto. Nebol nadšený z výkonov v kvalifikačných jazdách a ani v semifinále. V 36 rokoch však preukázal osobnostnú vyzretosť, pretekársku skúsenosť, vyrovnanosť a pevné nervy.

Vo finále bolo potrebné zariskovať, pretože k veľkým úspechom sa nikdy nechodí po špičkách. Matejovi sa to podarilo. Najlepšiu jazdu na technicky náročnej trati, s rýchlou pascou v kombinácii šiestej a siedmej bránky, na duniacom kanáli tiahnucom sa popred vysoké tribúny hlučného diváckeho kotla vo Vaires-sur-Marne si ako ostrieľaný borec rezervoval na finále.

Našiel cestu k tomu, ako v najdôležitejších pretekoch opraviť predchádzajúce chyby. Predstihli ho len dvaja súperi, hoci mohli viacerí. Z lepšieho času sa tešili aj Yves Bourhis, Senegalčan žijúci a pripravujúci sa vo Francúzsku, a Slovinec Benjamin Savšek, obhajca zlata z Tokia, lenže rozhodcovia im dodatočne prisúdili 50 trestných sekúnd za neregulárny prejazd bránky.

V tesnej hre o striebro a bronz delilo troch pretekárov len 0,41 sekundy. Mateja predstihol Brit Adam Burgress, hoci aj jemu chvíľku hrozila päťdesiatková „guľa“ a Čierny Peter zostal v rukách Nemca Siderisa Tasiadisa, strieborného z Londýna a bronzového spred troch rokov.

„Nebol som najrýchlejší v kombinácii šiestej a siedmej bránky, nevýhodnej pre praváka. Tretie miesto beriem, pretože dnes sa nedalo vyhrať,“ poznamenal Beňuš po veľkom úspechu. V singlkanoe má štyri medaily z ME (dve striebra, dva bronzy), deväťkrát bol majstrom sveta v neolympijskej disciplíne hliadok, medzi jednotlivcami bral na MS medailu iba doma v Čunove ešte pred trinástimi rokmi. Trikrát bol celkovým víťazom Svetového pohára. V internej olympijskej kvalifikácii sa mu podarilo predbehnúť Alexandra Slafkovského, vicemajstra sveta z medziolympijského obdobia z Čunova 2021 i Augsburgu 2022, hoci s ním podobne ako v boji o Rio de Janeiro prehral v prvých hodnotených pretekoch.

Aj vo Vaires-sur-Marne prejavil svoju typickú črtu: schopnosť vygradovať výkon, keď ide o všetko. Čo mu chýbalo v Tokiu, našiel po troch rokoch v Paríži. Po olympijských šampiónoch Michalovi Martikánovi, Elene Kaliskej a bratoch Hochschornerovcoch je štvrtým slovenským vodným slalomárom s dvoma olympijskými medailami.

O víťazovi nebolo pochýb. Domáci jazdec Nicolas Gestin išiel vlastné preteky, akoby bol z inej sorty. Taký debakel ešte víťaz na olympiádach konkurencii nikdy nenadelil. Gestin prejavil dokonalú znalosť kanála, veď žije v pár kilometrov vzdialenej dedine.

„Táto trať mi dokonale sedí, ale nikdy by som si nepomyslel, že môžem byť v takejto súťaži najlepší v kvalifikácii, semifinále i vo finále. Pred poslednou bránkou som zahliadol časomer a hlavou mi preblesklo, že všetko ide skvelo,“ povedal po pretekoch. Vyhral hladko, s astronomickým náskokom päť a pol sekundy. Kanálom akoby letel v kontrolovanej extáze, bez prejavenia tlaku a emócií s tým súvisiacich.

Máme bronz. Na vodných slalomárov sa slovenský šport môže stále spoľahnúť. Nikdy neopustili dejisko olympiády bez medaily. Stále zostávajú borcami, ktorí majú schopnosťami podkuté reálne medailové ambície. Naša pozícia v tomto športe, ktorého konkurencia sa rozšírila, kvalita, vývoj a sofistikovanosť posunuli, nie je taká silná ako v minulosti. Preto sa musíme tešiť z každej medaily. Aj na MS sa stali v olympijských disciplínach vzácnosťou.

Na medailu siahal aj sympatický Tury

Medailu sme ulovili vo vode, na zvyčajnom mieste, a mohli sme aj na ulici. Tak sa volá jedna z dvoch disciplín skejtbordingu, ktorý je na olympiáde len druhýkrát. Pri debute v Tokiu rezonoval najmä vek niektorých japonských medailistov: ani nie 12-ročná Kokona Hirakiová získala striebro v disciplíne park a ani nie 13-ročná Momidži Nišijová brala zlato v streete. Aj teraz sa v streete čakalo veľa aj od 14-ročného Ginwoa Onoderu, veď už vlani vyhral prestížne X Games a bol tretí na MS. V takomto prostredí sa môže cítiť košický tridsiatnik Richard Tury ako veterán. V obrovskej páľave na Námestí svornosti však zažiaril.

V tejto disciplíne absolvujú pretekári dve jazdy a potom predvádzajú dodatočných päť trikov. Lepšie hodnotenie z dvoch jázd sa pripočítava k dvom najlepším známkach z piatich trikov. Počas jázd predvádzajú skejtbordisti v priebehu 45 sekúnd rôzne skoky, triky, obraty, „grindy“, „slajdy“. To všetko na rôznych prekážkach, aké poznáme z mestských ulíc v podobe zábradlí či schodísk.

Richard Tury spečatil na jar postup do olympijskej súťaže, do ktorej sa dostalo dvadsaťdva pretekárov z redukovaného poradia svetového rebríčka. Pred olympiádou mu patrilo deviate miesto a v Paríži sa posunul ešte vyššie. Najskôr prenikol do finále a aj v ňom sa zlepšil!

Bol jediným Európanom medzi osemčlennou elitou a ani v nej sa nestratil. Oproti kvalifikácii posunul bodové hodnotenie o 16 bodov. „Neviem, čo som kazil v kvalifikácii, ale bol som presvedčený, že môžem dosiahnuť viac. Trénovanie v Dubaji v 45-stupňovej horúčave sa oplatilo,“ povedal po pretekoch, po ktorých sa zrejme na niekoľko rokov dopredu stal tvárou slovenského skejtbordingu. Zdolali ho len štyria najväčší favoriti – dvaja Američania (strieborný Jagger Eaton s bronzovým Nyjahom Hustonom) a dvaja Japonci (úspešný zlatý obhajca Juto Horigome a štvrtý Sora Širai).

Turyho vystúpenie v Paríži ukázalo, ako veľa sa dá dosiahnuť napriek horším podmienkam v malom športe, o ktorom mnohí športoví fanúšikovia nemajú ani len tušenie a ešte donedávna ho možno považovali za púťovú atrakciu. Skejtbording patrí do najmladšej generácie olympijských športov. MOV sa ním snaží pritiahnuť pozornosť mladších ľudí.

Atmosféra i gradácia súťaže boli výnimočné. Víťazný Horigome mal vo finále v päťkolovom trikovom závere tri pády a hrozilo mu, že skončí na šiestom či siedmom mieste. V záverečnom triku však predviedol výkon s najvyššou známkou dňa (97,08), ktorý ho katapultoval na víťazný stupienok.

„Pretekali sme v atmosfére, akú zrejme nikto z nás nezažil. Pred toľkými divákmi som nikdy nepretekal. Bolo to úžasné,“ hovoril po súťaži Tury a rovnaké tvrdenie pridávali aj zvyšní finalisti.

Djokovič po výhre hovoril o rešpekte pre Nadala

Atmosféra je zatiaľ hlavnou devízou olympijských súťaží. Všade, na každom športe je plno. Jeden z najsilnejších aplauzov sa podľa očakávania ozýval na centrálnom dvorci tenisového areálu Rolanda Garrosa, hoci sa hral zápas ešte len druhého kola mužského singlu. Postavili sa v ňom proti sebe dvaja titani, najlepší hráči tenisovej histórie.

Z grandslamových dejísk sa hrala olympiáda zatiaľ len vo Wimbledone. Pred dvanástimi rokmi sa po dvoch týždňoch zopakovalo finále Wimbledonu a v tom čase čerstvý sedemnásobný šampión Roger Federer prehral vo svojej obývačke na centri All England Clubu s Andym Murraym nečakane hladko, v troch setoch získal len sedem gemov.

Teraz sa história zopakovala. Rafael Nadal, 14-násobný držiteľ Trofeje mušketierov na Roland Garros, nestačil na Novaka Djokoviča. Na parížskej antuke s ním mal bilanciu 8:2, ale od začiatku bolo zrejmé, že nie je vo svojej koži. Predchádzajúce zranenie sa prejavilo, chvíľku sa zdalo, že neuhrá viac ako jeden gem, ale potom sa z ničoho nič rozbehol a heroicky vyrovnal v druhom sete z 0:4 na 4:4.

„Navždy si zaslúži obrovský rešpekt,“ povedal o Nadalovi Djokovič. Priznal, že pri hladkom vedení 6:1, 4:0 poľavil a stačilo niekoľko nedbalých úderov, aby sa Nadal prebral a strhol parížske publikum: „Nemôžete mu dať žiadnu šancu. Vie ju okamžite využiť a veci zmeniť.“

Kráľ Paríža má ešte šancu vo štvorhre, Djokovič túži naplniť po 24 grandslamových tituloch aj zlatý sen pre Srbsko. Do olympijského finále sa zatiaľ nedostal. Ktovie, či má šancu nahradiť antukového terminátora v pozícii miláčika parížskeho publika...